shanki

Nie, že by som nejaku napisal:D, ale jednej som sa minule zúčastnil. Dozdevel som, že spolubývajúceho sestra by rada šla, ale zatiaľ nemá s kým. Videl som to ako jedinečnú možnosť ísť na takéto netradičné predstavenie. Povedal som si: “Prečo nie?” Chcel som získať osobnú skúsenosť.

A výsledok? No môžem povedať, že teraz už chápem všetky tie sitkomy, keď si robia srandu z toho, že tam muži zaspávajú. Je to pravda:) Takzvaní zaspávači hadov známi z prednášok sú uplní amatéri. Človek si príde, vo večernú hodinu si sadne, nastane tma a …. daaaaaaaa…. monotónna hudba a spev. Počas predohry som mal dosť práce, aby som tam nezalomil. Pání (a dámy), nabudúce na operu do ružova vyspinkaný.

Pred žačiatkom som sa zamýšlal: “V akom jazyku to bude? Ako to bude s prekladom?”  Lebo ako na oštaru, pri tejto opere nebolo o jazyku nič napísané. Nakoniec sa ukázalo, že je po rusky. A áno, čo som pôvodne nevedel …, v divadle zobrazujú aj titulky. Hore nad pódiom majú taký displej, na ktorom to ukazujú. Keď som o tom ja, ako umelecký nevzdelanec, prvýkrat počul -  že ukazujú titulky – bol som prekvapený, ale zároveň aj potešený.

Ale čítanie tituliek na opere a v kine sa nedá porovnať. Človek si musí vybudovať istú techniku. Hlavne pamäť na posledné dve titulky. V kine jednotlivé vety behajú  celkom rýchlo. Musíte sa naučiť, aby ste ich stihli prečítať a vstrebať. No na tejto opere to bolo tak, že medzi jednotlivými zmenami tituliek prebehlo aj viac ako minúta. A to sa ich tam nezmestilo veľa. Človek si potom musí dávať pozor, aby postrehol, kedy ku zmene dôjde. Že, shanki:D Pomalý operný spev je iný, než nahnevaný nadávajúci gangsta:) A tak nie je nič nezvyčajné, keď jedna veta je rozdelená na viacero zobrazení. A tak sa mi stávalo, že keď som niekedy aj po viac ako dvoch minútach čítal jej ďalšiu časť vety, pýtal som sám seba: “Ako začínala? O čom bola?” Pri tom využijete spomínanú pamäť. Ja som si ju ale zabudol na izbe.

Túto vec som chápal. Ale vadil mi ten preklad. Ked išla taka zrorumiteľnejšia pasáž, ktorá sa podobala slovenčine, človek si uvedomil, že tie titulky nie sú kvalitne spracované. Spev pôsobil umelecky – kvetnato, zmený slovosled … Ale preklad bol veľmi suchý, informatívny. Človek, ktorý ich písal, si mohol dať viacej záležať. Ja som tým istotne polku zážitku stratil.

Kostými pekné. Pohyb hercov super. Veľa hercov – nie len hlavní, ale aj na doplnenie atmosféry. Kulisy perfektné.V pamäti mi utkvela jedna pásáž, keď bol na pódio spustený veľký zvon. (Síce on tam bol takmer stálen, ale teraz bol vo vzduchu). Všetko bolo tmavé a iba on bol nasvietený. Pekná hra svetla a tmy. No a k spevu netuším. Do toho sa vôbec nevyznám.

Viac sa k opere vyjadriť neviem. Aby som nezabudol, bola to opera “Boris Godunov”. Nakoľko toto bola moja prvá opera, ktorú som videl, neviem ich porovnať s inými. Ale ľuďom na okolo sa to páčilo. A aj mne, hoci som nie všetko pochopil. Tlieskali. A čo som nečakal, že sa tlieskalo aj počas predstavenia, za istými pasážami (neviem ako sa odborne povedia).

Keď ale človek ide na operu, musí očakávať, že to, čo dostane bude opera. Ja som dostal takmer 4 hodiny s dvomi prestávkami.

Mnohí to už asi poznáte, ale predsa mi to len nedá hodiť to sem. Toto je príklad žánru/humoru, ktorý sa mi veľmi páči. Tí, čo to nepoznáte, dúfam, že sa bude:)

Ako vnímam túto scénku ja? Je to v dvoch rovinách:

1. Kritika skostnatelosti katolíckej cirkvi a toho, že predpisujú správny pohľad, ktorý musia všetci zdieľať. Prípadne to môžeme brať metaforicky aj všeobecne, nielen na cirkev ale všeobecne na povahu ľudí.
2. Vyjadrenie (kritika?) subjektívneho spôsobu hodnotenia umenia. “Neviem, čo je umenie, ale viem čo sa mi páči”.

Na umení sa mi páčilo vždy to, že aj napriek tomu, čo mal na mysli autor, človek si v tom môže nájsť to svoje.

Veľmi sa páči táto skladba. Viac k tomu neviem povedat, nie som hudobnik:)

A tak som sa vyskytol včera, 10.03.2009 19:00, v sále činohry novej budovy SND. Svetla stmavli, a už sa to začalo. Oči ostrím, uši napínam, no čo to tu? Pozerám, pozerám až do konca a celý čas sa pýtam sám seba: “Haló, je toto Hamlet? Som tu správne?”

Chvíľu som si aj myslel, či sa nenachádzam niekde v uličke, za panelákom na sídlisku, kde sa decká predvádzaju. No ale keď som sa poobzeral, videl som všetky tie slečinky a pánkov poobliekaných v “slušnom” oblečení. Tak si vravím, že som tu asi správne, iba žeby … jeleň na strome.

Keď som mal na lístku napísané “Hamlet”, tak som si myslel, že uvidím “Hamleta”. Ale to, čo som mal možnosť vzhliadnuť, bol nejaký nepodarený pokus o “oživenie” a zmodernizovanie “klasiky”. O to viac rozčarovaný som si pripadal, keď na konci predstavenia všetci vstávali. Publikum odovzdalo hercom standing ovation.

Takže, čo mi to vlastne vadilo?

Bolo to atmosféra, ktorá ma rozladila. Keď bola dobrá pasáž hry, herci sa ponorili do svojich replík, preciťovali ich, takmer vždy niekto z hercov vložil “srandovnu” vsuvku, predviedol zaujimavy “pohyb” a moment bol fuč. Ako keď si čítate zaujíma knihu a váš malý súrodenec vás stále otravuje. Zavše vás vyruší z pozitívneho naladenia. Akoby vám dal päsťou do oka.

Z tých 21 hercov, čo sa postupne striedali na javisku, herecké výkony (z najhlavnejších postáv) sa mi páčili iba u nasledovných:

• Jozef Vajda – Claudius, dánsky kráľ, Hamletov strýko. Prosto všetko čo na javisku robí, predvádza, mi príde také organické a vhodné. (btw: výzorom mi trochu pripomína Michaela Douglasa:))
• Dušan Jamrich – prvý herec. Jeho prejav a hlas je jednoducho perfektný. Škoda, že nemá vek na to, aby mohol hrať Hamleta on.
• Stano Dančiak – hrobár. To, že je slepý a postával na jednom mieste pôsobilo zvláštne, ale aj napriek tomu jeho prejav bol omnoho lepší než ostatných.

U ostatných som sa pýtal: “Čo tam robia?”

Tak napríklad predstaviteľ hlavného hrdinu, Robert Roth, si myslím, že to kazil najviac. Nehovorím, niektoré pasáže zahral veľkolepo, ale vo zvyšku som ho vnímal takto: “Ja som najvačší chlapec na pieskovisku. Mám najväčšiu lopatku.” Celkovo jeho skok z hradieb, pohyby po javisku, reč tela mi prišli hranie frajerika. Roth sa asi prílišne inšpiroval postavou Dannyho Zuka, ktorú v muzikále Grease (Pomáda) stvárnil John Travolta. Možno by mal žiadať o ongažmá. Naopak to, čo bolo pre postavu Hamleta kľúčové, vnútorný boj, nevyrovnanosť a rozpor medzi jeho fantáziou, plánmi na pomstenie otca a neschopnosťou konať, úplne odflákol. Vôbec som toto rozpoloženie nepostrehol, zahaľoval ho akýsi výjav “geroja”.

Alebo Ivana Kuxová, ktorá stvárnila Oféliu, na mňa pôsobila neprofesiónalne. Nemyslite si, že kritizujem úplne všetko. Bol som napr. na predstavení R.U.R., kde táto istá herečka hrála. A jej prejav sa mi páčil veľmi. V tejto postave… jednoducho ma nepresvedčila. Najmä, keď mala hrať pomätenú Oféliu. Mal som pocit, ze z niekade vytiahli nejaké dievčatko a poslali ho skackať po pódiu a mumlať si čosi popod nos.

Podobne Ľuboš Kostelný, hral Horatia. Z mojho pohľadu sa skôr ako Ľuboš Kostelný bol poprechádzať na pódiu.

Trochu som mal divný pocit aj z replík. Pýtam sa: “Bolo to prekladom? Ďalšími úpravami?” Napríklad v hre nezaznela známa veta “Čosi je zhnité v štáte Dánskom” Alebo žeby som bol už tak zničený predstavením samotným, že som to jednoducho nezaznamenal?

Okrem hercov, ktorých som už pochválil, dobré bolo predstavenie v predstavení, ktoré hrali potulní herci kráľovi Dánska. Bola to taká pekná avantgarda. Výhradne pohybové pantomímu pripomínajúce stvárnenie mini deja, v ktorom pekne vynikli gestá a výraz tváre hercov. Škoda, že takýchto momentov bolo tak málo.

Čo asi ale bolo pre mňa najväčším šokom, keď nórske vojsko, na čele s nórskym princom Fortinbrasom, boli týpci v kanadách, čiernych army kapsáčoch, bomber vetrovkách s baretkami na hlave. A nórsky princ sám pripomínal vygumovaného veliteľa špeciálnej jednotky. Vtedy som si povšimol aj zaujímavé riešenie momentálnej kulisy. Akási konštrukcia – podlaha vydvihnutá na teleskopických kovových stĺpoch.

A to nehovoriac o poslednom šermiarskom boji…