shanki

Kam kráčali sme,
nebolo kde chceli sme ísť.
Vtedy nám dážď tvár zmáčal,
teraz len slzy po nej stekajú
a chuť žiť nám raz znovu dávajú,
keď tu byť sme vždy museli.

No zatrať všetko,
že nič dobré nie je povedz,
ach hlúposť veľká po mňa si príď.

V poslednom období som prešiel mnohým a zažil veľa vecí. Je to zvláštne ako človek dospieva a pritom mení svoje názory a postoje. No niekte hlboko vo svojom vnútri je to stále on, ten malý človiečik pozerajúci sa na veľkosť sveta vôkol neho. A snaží sa ho svojim prostým rozumom pochopiť.

Žil som dlhé roky s tým, že som si myslel: viem ako má vyzerať môj život, kam má smerovať. Myslel som si, že viem v čom spočíva život a láska. Zažil som vzostup do výšin nebies i hlboké pády do tých najhlbších a najtemnejších dier. Mal som obdiv a uznanie druhých, spriaznenú dušu, priateľa i lásku. Mal som všetko po čom som kedy túžil. No ani som sa nenazdal, a tu zrazu v jeden deň som prišiel o všetko. Stal som sa nikým a stratil som všetko a všetkých, na ktorých mi záležalo. Zrazu som mal pocit, akoby mi niekto z tela vytrhol srdce, odkrojil časť z môjho ja a nenavrátne ho zahodil preč. Pocítil som, že ležím doráňaný v blatenej kaluži. Bol to život sám, ktorý ma na zem uvrhol, zbil a ponechal mi to jediné, môj holý život.

No tieto momenty, keď som sa prechádzal na rozhraní života a smrti, vedomia a pomätenia mysle mi priniesli pochopenie a cestu, ktoré mi tak dlho unikali spomedzi prstov. Uvedomil som si prečo som bol zrazu tak veµmi nešťastný. Zrazu som to videl. Bolo to tak jednoduché a pritom komplexné ako celý svet. Ako malá kvapka vody, ktorá je raz tu ako čistá voda v pohári a inokedy tam, snehová pokrývka na susedovom dome.

Bola to pýcha, ktorá vravela: si lepší ako ostatní. Boli to predsudky, ktoré mi šepkali: Pozri, akí sú ostatní falošní. Povyšovanie sa nad ostatných. Keď si človek hovorí aký je skvelý, veľkolepý. Keď vraví a každému radí bez toho, aby si pripustil, že jeho rady sú bezcenné a jeho názory nesprávne. Človek, ktorý vnucuje iným svoju pravdu, že len tá je dobrá a ostatnými opovrhuje. Kritizuje a vysmieva sa druhým za ich názory, činy, že vraj on by to urobil lepšie. Keď od druhých automaticky očakáva, že budú falošní, že budú myslieť len na seba – budú sebeckí.

No čím to je, že som sa takým stal? Som zlý a prehnitý vo svojom vnútri? A či azda som snil, že budem zlým?

Aký je život zvláštny, ba priam magický a aká je niekedy nevedomosť bezodná. Človek sa snaží, myslí si, že koná dobro, ako druhým pomáha. Sám vo svojich očiach sa vidí múdry, napomocný, dobrý priateľ. Niekedy je to však len jeho pohľad, ba čo viac, jeho fantázia. Odraz jeho predstáv, ktorým si sám zakrýva oči, zatemňuje myseľ. Naozaj sa snaží a čím viac si myslí, že je k svojmu okoliu lepší, otvorenejší, tým ho viacej zraňuje, ubližuje mu a krivdí. Až sa okolie pod tlakom ubližovania rozhodne a pred človekom zatvorí. Vtedy človek pozerá okolo seba a nechápe. Vraví si: “Čo sa stalo?” Lež nikto mu to nepovie, veď nikto mu už neverí.

A kto je vinný? Som vinný tým, že som ubližoval, aj keď som si to neuvedomoval? Je vinné okolie, že mi nebolo schopné otvoriť oči, aj keď nevedli že som len zaslepený? Alebo som vinný ja, že som im zo zaslepenia nevedel povedať: “Som slepý” ?

Och, aký je život zvláštny, ba priam magický. Sme nútení prepokladať a hádať: “Ten je taký, tá je taká”. A práve týmto sa navzájom jeden druhému vzdiaľujeme. Sami prechádzame tažkými chvíľami, chceme, aby ich s nami naši blízki prekonali, neopustili nás. No sme toho schopní aj my? Keď sa náš najbližší človek zrazu premení na krvilačné zviera, azda ostaneme pri ňom a svojou láskou ho premeníme opäť raz na človeka?

Vždy túžil som takého mocného a prekrásneho človeka pri sebe mať. Sníval som a myslel som, že aj ja taký dokážem byť, no mýlil som sa.

Otvorme svoje oči, rozviažme svoje srdcia opať raz. Zabudnime všetko, čo sme sa naučili o svete, o živote, o ľuďoch, lebo to nás len kazí a ťaží, aby sme ich videli takých nádherných, akí naozaj sú. Ich komplexné osobnosti, ktoré nie sú ani biele, ani čierne, ale pestrou paletou farieb popretkávané. Zabudnime na pravidlá vzťahov a lásky, pretože také žiadne nie sú. Sme len my.

Prešiel už rok a pol, no mne sa zdá akoby sa to stalo len včera. Pamätám si to, každý obraz mám jasne pred očami. Bol letný, teplý augustový deň. Môj brat opäť odišiel do Bratislavy a tak sme doma ostali s otcom sami dvaja. Na ten deň som sa tešil už dlhšiu dobu. Mnoho dní bilo moje srdce len pre tento jediný, pre túto chvíľu, keď opäť uvidím svoju milú, svoje dievča. Bola totižto na tábore Červeného kríža v Nemecku. Už to bolo čosi okolo troch týždňov, čo som ju nevidel. O, iba Boh vie ako som sa opäť tešil, že ju opäť uvidím, že jej pohľadnem do jej krásnych veľkých očí, pohľadím jej tvár, dám bozk na pery. Ako veľmi mi chýbal jej hlas, naše rozhovory a vôbec všetko, čo na nej je. Stalo sa to teda toho letného augustového dňa. Vtedy som jej po prvýkrat kúpil kvet. Vlastne, bolo to po prvýkrát, čo som vôbec nejakej žene na vlastný popud kúpil kvet. Mali sme sa opäť po dlhom čase stretnúť, chcel som ju nejako privítať. Taktiež som sa k nej v poslednej dobe nesprával najkrajšie, tak som jej chcel dať nejako najavo, že ma to mrzí a že ju mám napriek všetkému, čo sa stalo, veľmi rád. Tak som sa teda rozhodol. Nebol som si však úplne istý, či to mám spraviť. Stále vo mne vŕtali isté pochybnosti. Viete, nikdy predtým som nikomu takto kvet nekúpil. Nevedel som, či vyberiem správne, či sa bude páčiť. A či sa to vôbec hodí, keď sa máme stretnúť len tak v meste. Nebude to nevhodné, keď s ním potom bude musieť chodiť po celom meste? Tieto a mnohé iné otázky mi zrazu behali hlavou. Bol som veľmi nerozhodný. Cítil som tú nejasnosť, neistotu, ktorú cíti človek pri činnosti vykonávanej po prvýkrát. Šiel som toho dňa do mesta zo sídliska peši. Cesta trvala čosi okolo pol hodiny. Ešte počas nej vo mne vŕtalo: Mám jej ten kvet vôbec kúpiť? Stále som mal tie obavy, že to vyznie hlúpo. Nakoniec sa mi však tieto myšlienky podarilo zahnať. Vravel som si: “Veď ju ľúbiš, máš ju nadovšetko rád. Vschop sa a urob pre ňu opäť niečo. Už dlho si jej nedal najavo, že ju máš rád.”

Stalo sa teda, bol som už v meste a stál som pred kvetinárstvom. Bol to jednoduchý stánok, ktorý bol postavený na okraju chodníka. Zohol som sa a povedal: “Jednu ružu.” Tak som teda odchádzal k miestu nášho stretnutia s ružou, ktorú som chcel svojej milovanej dať. Opäť som pocítil ten pocit neistoty: Mám to naozaj spraviť? Možno že je tá ruža škaredá, nebude sa jej páčiť. Alebo možno niečo iné to pokazí. Vravel som si: Ešte stále môžem tú ružu niekam zahodiť. Kúpim jej ju inokedy, lepšie sa na to pripravím. Dám si na to viavej času, lepšie vyberiem. Už som si opäť začal hľadať dôvody a opravedlnenia pre seba samého, aby som z toho mohol vycúvať von. Avšak nakoniec som sa opäť nejakým spôsobom prekonal a ďalej ničím neohrozený som sa vydal na miesto nášho stretnutia. Bol som šťastný, že som prekonal seba samého a že urobím radosť svojmu dievčaťu. Kráčal som si krok po kroku a zaháňal ešte posledné obláčiky pochmmúrnych negatívnych myšlienok, ktoré ma zastihli. Nakoniec som prišiel na miesto, kde sme sa zvykli stretávať. Tam sme sa vždy po dlhej dobe odlúčenia opäť objali, vymenili si voje pohľady. Tentokrát som prišiel skôr než ona. Postavil sa teda na okraj chodníka, aby som nebránil ostatným v chôdzi a čakal. Zanedlho som ju už zbadal. Prichádzala. Bola to ona. Jej tvár by som spoznal z miliónov, taká bola nádherná. Nie, že by bola najkrajšia na svete, lež bola moja. Pre mňa bola najkrajšou, v mojej mysli pre inú miesto nebolo. Videl som ako postupne prechádza prúdom ľudí kráčajúcich proti nej. Raz uhla sem, potom zase tam, až nakoniec stála pri mne. Držal som v ruke ten kvet, nemotorne som ho skrýval za svojim chrbtom, nechcel som, aby ho zbadala skôr. Chcel som ju tým prekvapiť. Už vtedy, keď sa ku mne približovala, všimol som si v jej očiach smútok, žiaľ, potlačovaný plač. Začal som premýšľať: Čo zlé sa mohlo stať mojej milej? Muselo to byť niečo hrozné, ani kvet si nevšímala, keď som jej ho chcel dať. Chcela len, aby sme šli niekam, kde je menej ľudí. Prešli sme teda kúsok za roh, sadli si opodiaľ na schody do Záhrady umenia. Posunul som sa k nej čo najbližie, pohladil rukou po chrbte a spýtal sa: “Čo sa deje?” Ako odpoveď sa mi dostalo odmietavé gesto odsunutia ruky a otázka: “Prečo si ju kúpil?” Vtedy už nebolo treba viac slov, všetky boli nepotrebné. Tie podstatné už boli vyrieknuté. Keby uši ľudské mohli počuť zvuk mysle, jej slová, hudbu, ktorú človek hlasom nevyludí, začuli by nárek, rev obrovský. Bolo to ako božské vnuknutie, ktorým sa človeku zrazu otvoria oči a vidí. Toto videnie však bolo kruté a boľavé, vravelo: “Tu a teraz zomrieš. Tu teraz končia tvoje dni.” “Už s tebou nemôžem chodiť, už ťa neľúbim” bolo jediné jej vyjadrenie, jediné jej vysvetlenie, dôvod. Keby hocikto iní, moja rodina sa mi bola otočila chrbtom, nebolelo by to. Vzal by som to a odišiel. No teraz som len sedel a pozeral. Moje oči však nič nevideli, uši nič nepočuli, myseľ nič nemyslela, srdce nič necítilo. V tu chvíľu som naozaj zomrel, už ma nikdy niet. Zrazu som bol prázdny ako odhodená plechovka. Práve ma zradil jediný človek, ktorého som miloval, ktorému som bezvýhradne dôveroval a do rúk ktorého som zveril svoj život. Bolo to ako keď vás niekto olúpi o posledný kúsok vašeho ja. Keď vás rozrežú napoly a povedia: “Ži len s touto jednou časťou” Keď mi zomrel dedko a mamka, s ktorými som býval v jednom byte, vôbec to mnou nepohlo. Ale teraz … teraz som to bol ja, čia myseľ zanechala život za sebou.

Keď mi vyriekla tie slová, snažil som sa jej to vyhovoriť, dohováral jej, pýtal sa čo som spravil zle. Nič nepovedala, že vraj chyba je v nej. Nič som sa nedozvedel, vôbec nič. Po chvíli odišla a bola preč.

Tak som ostal na tých schodoch sedieť sám. Tá samota bola totálna a všaderozprestierajúca sa. Iba v ruke som držal ružu, vôbec prvý kvet, ktorý som kúpil dievčaťu, ktoré som miloval. Nevzala si ju a ani ja. Nechal som ju ležať pohodenú na zemi tam, kde naposledy bola mojim dievčaťom.

Keď telo sa ti zväčší, svaly získaju silu, oči iskru a mysľou letia myšlienky sťa blesk. Cítiš, myslíš, …. áno, to je to. Zdá sa, takto tento svet funguje. Mám … máš pocit, že chápeš. Taký jednoduchý, jasný je tento svet. Vidím veci, ako sa dejú. Ako, že ty nie?          Poviem, kedy sa míliš, kedy pravdu máš.
Lebo ja som ten, čo prišiel, uvidel. Všetky tie zákonitosti sveta mi boli odkryté. Viem, cítim, moje názory všetky dobré sú. Aj ty by si ich mal mať. Poviem ti, prijať ich musíš. Nevrav! Ja aj tak pravdu mám. Som dokonalý. Ten pohľad, ktorým sa dívam všetko odkrýva.

No potom život z tela sa vytratil, sila svalov opadla, iskra sa z očí vytratila. Myseľ na pokraji tohto sveta a krajiny nekrajiny tancuje. Na ostrie britvy padá noha za nohou a ľahko sa môže skĺznuť. Hmota už nie je hmotou, farba je zvuk, zvuk je tvar a vôňa sú kúsky piesku miešajúceho sa s vodou.

To, čo malo svoj tak pevný rád, vychodený chodník, svoje určenie, je zrazu beztvaré. Všetky lístky, kvietky odtrhni, nech len steblo ostane. Aké je rovné, hrdo sa týčiace. Vidíš?

Ohni ho, zatoč, vo vode pomáčaj, nech nie je také tvrdé a ohni ešte viac. Zarež doň, nech ranu otvoríš, šťava vytečie a nakoniec ho v blate vyváľaj a na prudkom slnku stvrdnuť nechaj.

Čo vidíš, keď sedíš v autobude, či námestím si kráčaš? Si to ty, tvoje ja? To, čo potrebuješ, chceš, kam sa náhliš? Vidíš to množstvo ľudí, rôzne tváre, cesty, túžby, sny, radosti, strasti, výhry, sklamania? Cítiš tú chvíľu vôkol seba? Jej neodbitnú a nádhernú prítomnosť. Cítiš prúd vzduchu okolo svojho ucha, záblesk svetla predierajúceho sa cez husté smutné mračno? Vidíš tie božské oči, zvodné pery dievčiny, čo svojho chlapca za ruku drží? Vidíš ich ako vedľa teba stoja? Cítiš ich vzájomné šťastie, blízkosť jedného druhému, akoby si jedným z nich bol? Azda nevidíš tu tiahu momentu, keď je jasné … zrazu sa to má všetko stať. Vidia tvoje oči tie nevedomé pohyby, vzdychy, tú nervozitu pohľadov, zmien postoja, posunutia nôh, prekríženia rúk?

Keď všetky tie veci len v zlomkoch sekundy sa dejú, ty však vidíš ako sa dejú, akoby na stojacom plátne boli namaľované. Brilantným umom, nadaním umelca zvečnené. Počuješ hudbu vône, farbu hudby, lesk myšlienok. A v tom momente cítiš tú skutočnú nekonečnosť. Pýtaš sa: Kto som ja? Kde som?

Nie som nikto,
som len lístok vo vetre,
čo letí sem a tam.
Vietor ma sem, potom tam prehodí,
niekoľkokrát vo vzduchu pretočí.
No ja som len lístok vo vetre,
čo letí sem a tam.

Vidím seba, všetky tie listy, okvetie, korene, ktoré som stratil. Rany, ktoré som utŕžil. No iné listy narastli, krajším sa stal kvet. No čo je to všetko? Byľ, ktorú toľkokrát ohýbali, lámali je tu. Krajšia, pestrejšími farbami pomaľovaná. Tentokrát volá:

Ohni ma a ohnem sa,
do vody ma ponor a ponorím sa.
Modrou ma natri a budem modrý,
červenou ma potri, červenou za svetla žiarim,
no v tme farbu nemám.
Prekrúť ma a budem prekrútený,
sprav zo mňa otroka a budem ti slúžiť,
sprav zo mňa kráľa a rozkážem ti.

Oddeľ to, čo sa nedá oddeliť,
spoj nespojiteľné,
oddeľ oddeliteľné,
spoj spojiteľné.

Už vieš, čo vravím?
Povedz je to všetko klam,
no je to reálne.
Povedz neexistujem,
moje bytie je reálne.

Je to zvláštna, jedinečná skúsenosť. Zahoď, či príď o všetko povrchné. Vzdaj sa vecí, na ktorých najviac trváš. Povedz nech ti vezmú, čo je pre teba podstané, základy, ktorých sa držíš. Povedz, nech takto tebou zatrasú, od zrna sa oddelia plevy.

Vidíš, čo vravím ti? Nirvána, Raj, Vykúpenie, Zrodenie, Boh, Láska. Vidíš tu vôňu, farby ako ich vidím ja?

Povedz slovo láska a ako dym sa rozplyň. Potlač svoje túžby, vízie, spôsoby. Odtrhni si listy a postav z nich hniezdo, na ktorom príbytok svojej láske poskytneš. Povedz: Ja nie som, neexistujem už nikdy viac. Vidím výšku, šírku, hĺbku. Vidím východ i západ slnka, spln i nov mesiaca. Vidím vodu žblnkotať v koryte rieky, ako obrusuje kamene. Vidím veci, ktoré boli, tancujúce obrazy  momentov, ktoré môžu byť.

Život, láska, obeta, zmena, trvanie, smiech, plač, láska.

No žiadne slovo nemôže popísať, čo moje oči vidia. Všetky slová, vety sú príliš prázdne.